Otvorím chladničku. Na strednej poličke leží priehľadná plastová vanička. Dvestopäťdesiat gramov. Sú rovnaké. Každá jedna z nich má presný tvar. Sú pevné, aby prežili prevoz cez pol sveta.
Kúpila som ich včera v Tescu. Zlyhala som.
V reklamnej agentúre nás učili, ako vyrobiť túžbu. Ako presvedčiť človeka, že presne túto vec potrebuje pre svoj lepší život. Ten najväčší marketing sa už nedeje na bilbordoch. Deje sa v laboratóriách a v kódoch.
Podľa textu, ktorý som čítala minulý týždeň, jedna americká firma ovláda zhruba tretinu trhu s bobuľovým ovocím v USA. Dodáva ho do viac ako dvadsiatich krajín. Začali v roku 1904. Dvaja švagrovia na malej farme v Kalifornii.
Ich zbraňou sú gény.
Firma vyvíja vlastné odrody. Vlastní na ne patenty. Predáva licencie stovkám nezávislých pestovateľov. Tí robia fyzickú prácu na poliach. Korporácia zbiera licenčné poplatky.
Zázrak na počkanie
Výsledok tohto systému je všade. Bobuľové ovocie je aktuálne pre Mexiko najvýnosnejší poľnohospodársky export. Predbehlo pivo a tequilu. Dokonca aj avokádo.
Všetko to slúži jedinému cieľu. Aby sme mali pocit dostupného zdravia. Keď v roku 2024 jedna luxusná americká sieť potravín uviedla na trh virálne jahodové smoothie, postavené exkluzívne na týchto patentovaných organických jahodách, internet sa išiel zblázniť. Každý chcel piť dokonalosť.
Kritici upozorňujú, že tento model potichu mení poľnohospodárstvo. Vedomosti o pestovaní, ktoré kedysi univerzity zdieľali zadarmo, sú zrazu zamknuté. Sú to dáta s cenovkou.
Predtým, než som odišla z agentúry, pracovali sme s podobnými stratégiami. Videla som tie tabuľky. Presne sme vedeli, koľko sekúnd trvá, kým človek na webe stratí trpezlivosť. Nákup musí byť plynulý. Rýchly.
Doma v Banskej Bystrici sme potraviny nevyhadzovali. Moja mama dokázala z dvoch zvädnutých mrkiev a kúska zeleru uvariť obed. Babka si odkladala tégliky od Ramy na zamrazovanie vývaru. Všetko malo druhý život. Jedlo sa držalo v panelákovej pivnici pre istotu. Nikdy sme nemali prázdne police. Uskromniť sa nebola voľba, bola to nutnosť.
Ja žijem v tridsiatich dvoch štvorcových metroch. Nemám komoru. Mám len jednu úzku chladničku. Priestor ma núti počítať.
Keď si do bytu prinesiete niečo, čo vlastne nepotrebujete, hneď to vidíte. Zavadzia to. Pri jedle to funguje rovnako. Len to namiesto poličky zaberá miesto v chladničke, kým to nepotichu nezhnije. Neviem, koľko kíl jedla takto ročne vyhodíme. Nikto to zrejme nepočítal, ani ja nemám odvahu si to zapisovať.
Ale viem, prečo to robíme. Moja babka mala jahody tri týždne v júni. Ak pršalo, zhnili na hriadke. Ak bolo sucho, boli malé. Voňali. Nikdy nevyzerali ako z časopisu. Boli zadarmo a boli dočasné.
My chceme jahody v utorok ráno. V októbri. V marci. Chceme ich pridať do online košíka a čakať, kým nám ich kuriér vyloží pri dverách.
Tridsaťjeden percent
Tam nastupuje druhá časť neviditeľného stroja. Náš nákup už neriadime len my.
Podľa analýzy od McKinsey len sedem percent firiem plne nasadilo umelú inteligenciu do svojich procesov. Väčšina stále len experimentuje. Tam, kde to funguje, sú čísla neúprosné. Návštevnosť e-shopov ťahaná umelou inteligenciou narástla medziročne o tisíce percent. Títo zákazníci nakupujú o tridsaťjeden percent častejšie.
Systém vie, že do vyhľadávania nenapíšete „patentovaná jahoda z Mexika“. Napíšete „zdravé raňajky“. Alebo sa len spýtate aplikácie na rýchly recept. Algoritmus vám do košíka rovno predvyplní tú najodolnejšiu, geneticky chránenú vaničku.
Trh s umelou inteligenciou v predaji má o dva roky dosiahnuť hodnotu šesťdesiat miliárd dolárov. Do roku 2031 to má byť dvestoosemnásť miliárd.
Sú to nepredstaviteľné sumy. Vymykajú sa bežnému chápaniu. Na konci týchto miliárd stojí úplne obyčajná vec. Moja ruka, ktorá v supermarkete siahne po plaste.
Skriňa je plná oblečenia. Chladnička je plná patentov. Hlava je plná rozhodnutí, ktoré niekto urobil za nás.
Jahody z tej vaničky sú tvrdé. Vydržia týždeň. Možno dva. Vlastne neviem, koľko presne vydržia. Zvnútra sú biele. Chutia ako voda a trochu cukru.
Dnes si ich nakrájam do ovsených vločiek. Zjem ich. Budúci týždeň si namiesto nich kúpim jablko od pána, ktorý v stredu ráno parkuje dodávku pred naším panelákom. Zatiaľ naň nepotrebuje licenciu.
