Minulý utorok som sedela v malej, chladnejšej obývačke pána Milana. Má 78 rokov, je to láskavý bývalý technik, vdovec. Zrak mu už neslúži ako kedysi a prsty ho neposlúchajú. Ukazoval mi svoj starý tlačidlový telefón, ktorý sa pokazil. „Mária,“ povedal mi tichým, zlomeným hlasom, „ja už ani neviem, ako si zavolať lekára. Všetko je teraz cez nejaké aplikácie alebo automaty, ktorým nerozumiem. Už len prežívam, nežijem.“
V ten istý večer som si pri šálke čaju čítala správy o technologických novinkách. Písalo sa tam o úžasnom novom prístroji, malom Bluetooth vysielači, ktorý si zoberiete na dlhý medzinárodný let. Umožní vám pripojiť dvoje bezdrôtové slúchadlá naraz, takže môžete počas letu zdieľať film alebo hudbu so svojím spolucestujúcim. Zariadenie má batériu na 25 hodín.
Zostala som sedieť v tichu a po lícach mi tiekli slzy. Zariadenie, ktoré nám pomáha preklenúť nudu počas 25-hodinového letu, aby sme sa mohli s niekým podeliť o film. A na druhej strane nášho mesta sedí pán Milan, ktorý sa už 25 dní nemal s kým podeliť o jediné ľudské slovo. Ako je možné, že v 21. storočí, v dobe najväčšieho technologického rozkvetu, je toľko ľudí ponechaných v absolútnej, zdrvujúcej samote? Je toto skutočne spoločnosť, akú chceme?
Predstavte si, že máte takmer osemdesiat rokov. Váš dôchodok je 480 eur. Po zaplatení nájmu, energií a liekov vám zostane na deň suma, za ktorú si v lepšej kaviarni nekúpite ani kávu. A do toho prichádza svet, ktorý sa točí prirýchlo. Rušia sa pobočky pošty, banky vás nútia prejsť na internetové bankovníctvo, úrady s vami komunikujú cez elektronické schránky. Títo ľudia, naši susedia, naši rodičia a starí rodičia, narážajú na neviditeľnú, no o to tvrdšiu stenu. Každý deň musia robiť voľbu nielen medzi tým, či si kúpia lieky alebo teplú večeru, ale aj voľbu, či vôbec vyjdú z domu, do sveta, ktorému už prestávajú rozumieť. Toto nie sú len štatistiky. Sú to ľudia s menami, s príbehmi, s obrovskou vnútornou hodnotou. Nežiadajú veľa. Len základnú ľudskú dôstojnosť a pocit, že na nich niekto nezabudol.
Ako sme sa dostali sem? Nie je to jednoduchá odpoveď a určite to nie je vina jednotlivcov. Je to odraz toho, ako funguje náš systém a čo ako spoločnosť oceňujeme.
Čítala som o fascinujúcom nemeckom startupe, ktorý nedávno získal grant a investície vo výške desiatok miliónov eur. Títo bystrí mladí ľudia používajú kvantové technológie a syntetické diamanty na to, aby dokázali skontrolovať chyby v zložitých, viacvrstvových mikročipoch. Proces, ktorý trval týždne, skrátili na dve minúty, bez toho, aby čip zničili. Je to obrovský úspech, ktorý ušetrí technologickým gigantom stovky miliónov dolárov. Je úžasné, čo ľudský mozog dokáže vymyslieť.
Ale nemôžem sa ubrániť myšlienke: Keby sme len zlomok tejto inovatívnej energie, zlomok týchto miliónových investícií venovali na to, aby sme hľadali „chyby“ v našej sociálnej sieti. Keby sme dokázali nazrieť do všetkých vrstiev našej spoločnosti tak precízne a citlivo, bez toho, aby sme ničili dôstojnosť tých najzraniteľnejších. Náš systém odmeňuje rýchlosť, efektivitu a ekonomický rast. Ale spoločnosť sa zmenila. Rodiny sú roztrúsené, mladí ľudia pracujú v zahraničí a sociálne služby sú zúfalo podfinancované. Kedysi boli starí ľudia prirodzenou súčasťou komunity, odovzdávali múdrosť. Dnes sú často vnímaní ako záťaž v systéme, ktorý nemá čas spomaliť.
Toto však nie je „ich“ problém. Je to náš spoločný problém. Všetci sme prepojení neviditeľnými vláknami ľudskosti. Keď trpí jeden, trpí celá komunita, aj keď si to hneď neuvedomujeme. Raz budeme my tí starí, slabí, odkázaní na pomoc iných. Možno aj naše dnešné najmodernejšie technológie budú pre nás o tridsať rokov nepochopiteľné. Chceme žiť vo svete, kde sa o slabších staráme, alebo vo svete, kde ich necháme napospas osudu, kým my budeme hľadieť do svojich dokonalých obrazoviek?
Spoločnosť sa meria tým, ako sa správa k svojim najslabším členom. Nemusíme zastaviť technologický pokrok, vôbec nie. Len mu musíme vrátiť srdce. Každý malý čin láskavosti mení atmosféru v našom okolí. Možno si myslíš, že sa ťa to netýka, alebo že ako jednotlivec nič nezmôžeš. Ale to nie je pravda. Láskavosť nie je slabosť, je to tá najväčšia sila, akú máme.
Čo teda možno urobiť? Konkrétne kroky sú často jednoduchšie, než si myslíme. Netreba zachrániť celý svet, stačí pomôcť jednému človeku a zmeniť ten jeho.
1. Darujte svoj čas a trpezlivosť: Máte vo vchode staršieho suseda? Zastavte sa u neho. Zaklopte, spýtajte sa, či nepotrebuje pomôcť s nákupom, alebo mu jednoducho venujte 15 minút pri káve. Pre vás je to štvrťhodina, pre neho to môže byť jediný rozhovor za celý týždeň.
2. Staňte sa „technickou podporou“: Ak ovládate technológie, pomôžte seniorom vo vašom okolí. Nastavte im telefón tak, aby bol pre nich prehľadný. Ukážte im, ako si môžu cez tablet zavolať s vnúčatami. Zariadenia majú spájať, nedovoľme, aby vytvárali bariéry.
3. Podporte lokálne organizácie: Dobrovoľníčte v domovoch dôchodcov, podporte charitu alebo organizácie, ktoré doručujú obedy osamelým seniorom. Stačí hodina mesačne alebo malý pravidelný príspevok. To zvládne naozaj takmer každý.
Predstavte si, že ten osamelý pán v starom svetri je váš otec. Predstavte si, že tá zmätená pani na pošte je vaša stará mama. Aký svet chcete zanechať svojim deťom? Spolu môžeme vytvoriť komunitu, kde inovácie a technológie slúžia ľuďom, a kde ľudia slúžia jeden druhému. Láskavosť je nákazlivá a liečivá. Začnime od seba. Už dnes.
