Milan má na rukách staré kožené rukavice, z ktorých trčí palec. Stojí pri kontajneroch za naším sídliskom a ticho, takmer neviditeľne, triedi to, čo iní vyhodili. Hliníkové plechovky zošliapne presným, naučeným pohybom, aby v taške nezaberali miesto. Má prsty od zimy stuhnuté, takže mu to ide pomalšie. Keď zbadal, že sa pozerám, trochu sa narovnal. Hovoria to skoro všetci rovnako: „Nechcem obťažovať, len si beriem to, čo už nikomu nechýba.“ Zakaždým mi pri tom stisne srdce, ale nepoviem to nahlas. Ľútosť je nanič, z tej sa ešte nikto nenajedol. Zobrala som mu aspoň teplý čaj v termoske. Kým pil, rozprával mi o kove. Vie o ňom všetko. Že hliník je ľahký a v zberných surovinách zaň dajú pár centov. Meď je vzácnejšia. Zvyšky káblov, staré predlžovačky, rozbitá elektronika. Je to presná veda ľudí na okraji.
Niek
